Ja bežím, ty prispej

30. júla 2025

Ráno v Dolnom Harmanci nevzbudzovalo hneď optimizmus. Len čo som uvidel štart pre pretekárov postavený priamo do kopca, vedel som, že ma čaká výzva. A aby toho nebolo málo, aj počasie dávalo jasne najavo, že to nebude žiadny slnečný deň.

Tie prvé desiatky kilometrov na Staré Hory boli poriadnym budíčkom a jasným pripomenutím, že opäť bežím Ultra. Na prvej občerstvovačke som do seba kopol pomaranč a melón a valil som priamo do kopca na Majerovú skalu. Tam som si povedal, že sa prekonám a šetriť sa do kopca nebudem. Predbehol som asi dvadsať ľudí a odtiaľ som prášil na Krížnu, už po hrebeni Veľkej Fatry.

Tam ma zastihla prvá búrka. Bola veľmi krátka, ale intenzívna – dalo by sa povedať taký trailer na to, čo malo prísť. Po hrebeni sa bežalo úžasne, otvárala sa predo mnou nádherná panoráma, až na to, že som sa na ňu nemohol moc pozerať, lebo cesta bola samé blato a musel som sledovať, kam kladiem nohy. Blížil som sa k ďalšej občerstvovačke, Chate pod Borišovom, kde sme sa ocitli v epicentre búrky, ktorá chrlila blesky a zmyla zo mňa každú špinu, ktorú som si niesol z hrebeňa Fatry. Búrka nás intenzívne prehnala asi tridsať minút a ani tých najotrlejších bežcov, ktorých som videl, to neohúrilo.

Keď búrka prešla, pokračoval som ďalej a za Rakytovom som stretol medveďa. Toto stretnutie s medveďom považujem za veľmi pozitívnu skúsenosť. Maco mohol mať asi sto kíl, čiže ešte mladý chlapec, a bol odo mňa vzdialený asi pätnásť metrov. Mal ma v paži, ale ja som sa z neho tešil, zatiaľ čo pre neho som bol absolútne nepodstatný v jeho živote.

Posledných sedem kilometrov pred Ružomberkom sme mali vybehnúť na Sidorovo. Tento kopec si zapamätám do konca života – je to čistá stena na lezenie, nie na behanie. Keď som dobehol do Ružomberka, čakalo ma hrejivé objatie od kamarátky a veľmi priateľské gesto od kamarátov, ktorí ma prišli zobrať domov. Ďakujem, mám vás rád! Som odhodlaný posúvať sa ďalej.

9. Ultra: Východniarska, 85 km a 4 200 m prevýšenie. Ideme spolu na to!

18. júla 2025

Slnko sotva vykuklo spoza obzoru, keď som v krásne slnečné ráno vyštartoval z Telgártu na svoj siedmy ultra beh naprieč Nízkymi Tatrami.  Hneď od začiatku ma čakala krutá výzva – tisícmetrové prevýšenie na Kráľovu hoľu. Každý krok hore bol bojom, ale vedomie blížiacej sa Čertovice, kontrolného bodu na 45. kilometri, ma poháňalo vpred.

Približne na 30. kilometri, uprostred tohto vyčerpávajúceho úsilia, prišiel moment zlomu. Voda aj jedlo mi došli, moje telo odmietalo poslušnosť a každý sval protestoval. Zrazu ma začali predbiehať jeden za druhým a hoci viem, že nebežím súťažne, pocit zúfalstva ma premohol. Najbližšia občerstvovačka bola len tri kilometre ďaleko, ale pocit vyprahnutosti bol taký intenzívny, že sa mi to zdalo ako tridsať kilometrov.

Vtedy prišlo oslobodenie. Odosobnil som sa od túžby po vode a v tej chvíli sa objavil – jediný horský prameň na celých 100 kilometrov trasy. Bol to dar z nebies, ktorý mi vlial novú silu do žíl. Od Čertovice sa mi otvorila nádherná panoráma hrebeňa Nízkych Tatier, ktorá ma sprevádzala až pod Chopok na 60. kilometri. Tam sa však počasie dramaticky zmenilo. Zatiahlo sa, fúkal studený vietor a nikto nebol predo mnou ani za mnou. Čakalo ma ďalších 30 kilometrov v úplnej samote. S prichádzajúcou tmou a chladom som pocítil, že už mám toho dosť. V tme, zime a chlade som ledva vládal kráčať. V hlave sa mi bili dobré aj zlé myšlienky, chaos ma pohlcoval, ale jedno bolo jasné – jediné riešenie bolo ísť vpred. Na vrchole Veľkej Chochule som vedel, že ak by ma tam vyplo, asi by som neprežil. A vtedy, symbolicky, vyšiel krvavý mesiac, ktorý mi pripomenul, že je to všetko o voľbe ísť vpred a prekonať samého seba.

Na 90. kilometri sa mi svet v očiach prevrátil o 180 stupňov a len rýchle sadnutie ma zachránilo pred odpadnutím. Posledných 10 kilometrov na Donovaly cez Kozí chrbát bolo nesmierne ťažkých. Už som len celou svojou bytosťou čakal na príchod krásneho rána. Tento deň, plný utrpenia, sa symbolicky stal oslavou mojich 22. narodenín. Ak by som to plánoval, nikdy by sa mi to nepodarilo presne takto. Trať som zabehol za neuveriteľných 22 hodín a 22 minút. Nie som skutočný ultra bežec, ale môj príbeh je inšpiráciou. Teraz už je to jasné: 8. Ultramaratón ULTRA FATRA – idem si pre teba!

30. júna 2025

ŠIESTY ultra zo série 15za365 bol takmer nepredstaviteľný v mysli, nie to už v reále ho odbehnúť.

Krutých 107 km a enormných 7 300 m prevýšenie ma čakalo 28. 6. ráno o 6:00 v Terchovej. Bežali sme cez Veľký Rozsutec, celý hrebeň Malej Fatry, odtiaľ na Minčol a Martinské hole až na konečný Kľak, kde som si naozaj kľakol na svoje najhlbšie dno v živote.

Zabehol som to za 27,5 hodín… Nie, nespal som… Bežal som! Bežal som prekonať seba samého a aj keď som posledných 30 km neveril, že takú diaľku ešte zvládnem, zaprel som celého seba. Na posledných 10 km som stál pri každom strome, zlomil som svoje telo, svojho ducha a aj svoju myseľ. Rozohnil som svoje svetielko nádeje v sebe a posledný kopec Kľak (1352m n. m.) som vybehol s 0 % energiou v nohách a zísť z neho do cieľa bolo ešte horšie

Tento ultra bol najviac kľúčový pre môj mindset prekonávať svoje limity, ktoré ešte nepoznám. Ďalší ultra NTS – Nízkotatranská stíhačka, IDEM SI PRE TEBA!

16. júna 2025

Piaty ULTRA z pätnástich… Strečnianska Mašľa – 50 km dlhý a 3000 m vysoký ultra trail maratón.

Zatiaľ každý ultra maratón bol horší a horší. Myslel som si, že po prvej stovke v Zázrivej si oddýchnem na ďalšej päťdesiatke. Úprimne, strašne som sa mýlil. Keďže sme šliapali na 50 kilometroch takmer nonstop do kopca, moje nohy nezažívali 10-hodinový beh, ale 10-hodinové fitko na nohy.

V bolestiach, na slnku som to spolu s parťákom Danom Klimekom odbehol. Veľmi som vďačný, že aj keď moja bežecká minulosť nie je tak bohatá, zvládam s rozumom každý ultra. A však mám obavy o ďalší ultra maratón, lebo jeho názov by mohli z “Malofatranská stovka” premenovať na “Zaži peklo cez 100 km a vyjdi pri tom na Everest”. Tento ultra bude mať 107 km a 7300 m prevýšenie. Bude to najväčšia a najvyššia skúška môjho života a oddanosti pomáhať druhým.

JA ďalej bežím a TY prispej!

9. júna 2025

12. mája 2025

Ultra maratón Strážovská 50 bol DRSNÝ beh. Mal 2500 m prevýšenie na 50 kilometroch. Napriek tomu bol behateľný cez prekrásnu prírodu Strážovských vrchov. Krízu som si však zažil hneď na začiatku. Bol som nevyspatý, vstával som o 3:00, od rána mi bolo ťažko a nohy vôbec  neposlúchali. Naozaj som sa rozbehol a ovládol sa až po desiatom kilometri, tam kríza opadla a zrazu som sa niesol cez všetky ťažkosti toho rána.

Strážovská 50 bola zatiaľ najzáživnejší ultra maratón aký som zatiaľ bežal. Cez lesy, lúky, strmáky hore a dole, po okrajoch cesty sme bežali pre neskutočný zážitok. Ísť na vrch Vapeč odporúčam každému. Ako som tam stál, prenikla ma sila slobody. No na konci som sa cítil opačne, namiesto svalov som mal kamene, ktoré sa už nepohnú. Odbehol som to a som na to zatiaľ najviac hrdý. Stojí predo mnou ešte veľa behov a ten najbližší bude nesmierne kľúčový.

Prvý 100 km beh v Zázrivej si odbehnem už o 3 týždne 31. 5. Držte mi palce! Ja bežím, ty prispej!

29. apríla 2025

Prvý 45 kilometrový Ultra ALS BEH Kozí kameň bol môj prvý zoznamovací ultra beh. Druhý Ultra Kras 55 už však nebola zoznamovačka, ale riadna makačka. Fyzicky som sa v ňom cítil úžasne, no mentálne ma vyčerpal neúrekom. Poctivý tréning moje telo pripravil na danú záťaž, psychicky som sa nastavil, ale až daná skúška ultra behom ukázala či na to mám dobehnúť.

Posledných 6 kilometrov z celkových 55 som už necítil bolesť a únavu nôh ale počul iba myšlienky: “Prečo? Prečo? Prečo mám ísť stále ďalej?”

A odpoveď? Lebo toto je moja misia – zabehnúť každý jeden ultra trail ligový maratón za 365 dní a vyzbierať cieľovú sumu 10 000 € pre Svetielko nádeje, ktoré robí úžasnú službu a pomáha detským onkologickým pacientom vracať sa do bežného života zdravých detí.

Ide sa ďalej! Ja bežím, ty prispej!