Vďaka hnevu

Vďaka hnevu

Už dlhšie sledujem, ako sa do nášho okolia šíri nebezpečný vírus – „pozitívna energia“. Čo je na tom, byť neustále slniečkový a nepretržite sa usmievať? Nuž... nesie to so sebou nebezpečné zákutia a dokonca aj na takom mieste ako je detské onkohematologické oddelenie.

Človek disponuje celou plejádou pocitov, tak sme stvorení. Vieme byť šťastní aj smutní, sklamaní aj nadšení, znechutení aj nabudení, veselí aj zlostní. Zamysleli ste sa niekedy, prečo sme do vienka dostali zlosť resp. hnev alebo celkovo agresivitu? Ako to má dieťa a čím sa líši v prejavovaniu hnevu od dospelého? A čo sa stane ak ju potlačíme, odmietneme?

Nepôjdem až tak ďaleko, teda do prehistorických čias, kedy človek v záujme prežitia musel stvárať kadejaké pre nás už škaredšie počiny (od zabitia zvieraťa až po uchránenie vlastného bezpečia pre inými, pssst).

Spoločné so zvieratami máme v mozgu limbický systém, ktorý nám pomáhal a stále pomáha prežiť nielen extrémne ale aj každodenné situácie – reakcie útek alebo útok. Ak to premietneme do detského pacienta, či sa schúli do seba a prestane komunikovať alebo vynadá všetkým naokolo a pošle nás niekam.

Ako sa novorodenec dožaduje svojich potrieb? Aby ho pritúlili, nakŕmili, obliekli? Keby na to stačil milý úsmev a uprené očká, verte, že by to tak aj bolo. Ale nie je, bábätko kričí, plače, ručí, hlasno sa dožaduje. Ruku na srdce, kedy sme sa my dospelí takto naposledy správali tiež? Je to prirodzená prvotná reakcia na ohrozenie, kedy sa nám tie zvieracie reakcie ihneď zomknú a vďaka Bohu že ich máme, lebo to je tá energia, to je tá sila a ten motivátor, ktorý nám v tele vyplaví adrenalín a my sa naštartujeme a sme schopní reakcie, konať, zapojiť svoje sily. Až potom nastúpia, resp. by mali, reakcie menej živočíšneho charakteru, dieťatko sa za podpory dospelých prispôsobuje novej situácii a začína prijímať: ľudí, slová, liečbu, úsmevy, povzbudenia.

Keď sa dieťa ocitne na našom oddelení, sú prirodzené a prepotrebné takéto reakcie. Hnev, prečo práve ja? Prečo ma zavreli tu? Ja chcem ísť domov... Prečo stále cudzí ľudia mi sem chodia a spôsobujú mi bolesť? Má právo sa hnevať a prejaviť svoj hnev a my dospelí by sme mu mali pomôcť ho vyjadriť – keď je menšie pokojne vyplakaním a vyziapaním sa v rodičovskom náručí. Deti často adresujú zlosť tomu, u koho je to najmenej ohrozujúce – na rodiča, čo môže byť boľavé. Kričia – „vypadni, nechcem ťa tu!!!“ ale jeho potreba a strach je: „strašne sa bojím, že odídeš, prosím ťa drž ma“. A to je úloha rodiča na oddelení, držať svoje dieťa či maličké či väčšie, nemať na sebe vždy len masku pozitivizmu, ale pomôcť dieťaťu vyjadriť jeho pocity a povzbudiť ho, že to dá, že to dajú, že to dáme. Či už dieťa trieska fľaškou, alebo kultivovanejšie napríklad hudbou, maľbou vyjadruje svoje pocity. Nesnažme sa deti nútiť a seba nútiť potlačiť svoje pocity, verte, že sa to odrazí tam, kde nechceme.

Buďme priatelia hlavne samým sebou a učme to aj naše deti, aby im bolo ľahšie na duši.

Mgr. Mamoňová Lorencovičová Silvia


foto: pixabay.com