Od nuly k stovkám kilometrov. Marek behá stovky kilometrov a extrémne preteky, aby deti s rakovinou mohli raz povedať: IDEME ŽIŤ.

Je noc, hlboký les a ticho prerušuje len jeho dych. Na hodinkách svieti číslo 140. Toľko kilometrov má už za sebou. Marek Kubica kráča tmou a hľadá občerstvovaciu stanicu. Poslednú mal pred tridsiatimi kilometrami. Je unavený, podráždený, dezorientovaný.

„Zrazu som v diaľke uvidel malé svetielko. V tom momente som si povedal – to je značenie, som zachránený,“ spomína. Rozbehol sa smerom k nemu. „A to svetlo sa zrazu rozbehlo preč. Bola to srna.V tej chvíli som si mohol sadnúť do lesa a skončiť. Úprimne, chcel som. Ale nadýchol som sa a pokračoval. Pretože viem, že každý kilometer, ktorý bežím, má konkrétny cieľ – pomôcť deťom s rakovinou. “ 

Marek Kubica je študentom Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Nie je profesionálny športovec. Pred touto výzvou nemal odbehnutý ani klasický maratón. „Intenzívne som začal behať až koncom roka 2024. Skôr som si chcel dokázať, že keď už nevládzem, viem spraviť ešte jeden krok,“ hovorí.

Myšlienka vznikla nenápadne. „Pozeral som si zoznam slovenských ultramaratóncov. Keď som videl, koľko ich je, preblesklo mi hlavou – čo keby som ich odbehol všetky? V tom momente som dostal strach a stránku som zavrel.“

Napokon sa k nej vrátil. A rozhodol sa, že to skúsi. Za jediný rok chce absolvovať všetky slovenské ultra trail maratóny a vyzbierať 10 000 eur pre Svetielko nádeje v rámci výzvy Ja bežím ty prispej.

Realita ultramaratónov však nie je o pekných výhľadoch na hory. Je o krízach.

Na Ultrafatre (55 kilometrov a 3 800 metrov prevýšenie) ho zastihla prudká búrka. „Milujem blesky, ale nie keď som priamo v nich. Na chate pod Borišovom to bolo epicentrum. Blesky šľahali všade okolo nás. Boli sme celý premoknutí. Už sme si z toho robili srandu, že keby nás trafí, budúci rok bude spomienkový beh.“

Na 137-kilometrovom ultramaratóne Stovka Považím bežal 42 hodín takmer bez spánku. Druhá noc bola kritická. „Spal som na machu, na lavičke, v sede. Ale potom som si našiel peň asi dvadsať centimetrov od strmého zrázu. V tej chvíli mi bolo všetko jedno. Dve noci bez spánku, halucinácie… To drevo bolo pre mňa ako perina.“

Na 120-kilometrovom Big Bear Ultra mal pocit, že sa kopce opakujú. „Išli sme hore-dole asi pätnásť kilometrov a ja som mal pocit, že sa vraciam stále na to isté miesto. Že sa tie kopce pohybujú. To bol čisto mentálny boj.“

Práve hlava rozhoduje. „Všetko bolí rovnako. Rozdiel je len v tom, či sa rozhodneš pokračovať.“

Prečo to teda robí?

„Uvedomil som si, že ja môžem bežať. Deti na onkológii často nemôžu ani vyjsť z izby. To, čo prežívam ja, je dobrovoľné. Ony si to nevybrali.“

Počas behov na to myslí najmä v krízach. „Keď už naozaj nevládzem, poviem si, že tento kilometer nie je o mne.“

Dnes má za sebou väčšinu plánovaných behov. Prebehol stovky kilometrov, prekonal extrémne prevýšenia a vyzbieral už viac ako 6 000 eur. Do konca výzvy mu zostávajú posledné dva ultramaratóny. Jeden z nich si dokonca zopakuje – no pridá si v rámci neho ďalších 20 kilometrov navyše.

Marek si svoj boj vybral dobrovoľne. Deti s rakovinou nie.

On sa postaví na štart, keď chce. Ony sa do svojho zápasu zobudia bez toho, aby si ho mohli zvoliť. On môže spomaliť. Ony musia pokračovať. A práve preto beží. Marek si vybral, že bude bojovať.

Aby deti mohli povedať: IDEME ŽIŤ.