2%

V predošlom článku ste si mohli prečítať o tom, ako pred 10 rokmi vznikol Detský mobilný hospic. Na cestu, ktorú odvtedy prešiel, spomínala zdravotná sestra Jolana Snopková, ktorá v DMH pracuje od jeho vzniku. Na to, ako pôsobenie DMH vníma v súčasnosti, sme sa opýtali najmladšej členky tímu Dárie Deržákovej. V súčasnosti je študentkou magisterského stupňa v odbore ošetrovateľstvo na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. V Detskom mobilnom hospici pôsobí už viac než rok.

Ako a kedy si sa dozvedela o Detskom mobilnom hospici Svetielka nádeje?

O Svetielku nádeje som sa dozvedela už dávnejšie, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa budem môcť stať súčasťou tímu v detskom mobilnom hospici a objaviť čaro tohto poslania v pomoci chorým deťom a ich rodinám. Moja prvá pracovná skúsenosť bola na oddelení detskej onkológie v Banskej Bystrici, kde som brigádovala počas štúdia na strednej škole. Už vtedy som spoznala neľahké osudy malých hrdinov a ich rodín bojujúcich s náročnou chorobou. Spoznala som aj úžasný personál, ktorý bol vždy ochotný podať pomocnú ruku práve v týchto náročných chvíľach. Po ukončení bakalárskeho štúdia na VŠ ma oslovil MUDr. Pavel Bician s ponukou práce v Detskom mobilnom hospici Svetielka nádeje, za čo som mu veľmi vďačná. Vďačná, že môžem pomáhať chorým detičkám, ktoré sú pre mňa výnimočné z toho pohľadu, že sú to veľkí bojovníci, ktorí prišli na tento svet bojovať aj napriek svojmu neľahkému osudu.

Prečo si sa rozhodla vyskúšať prácu v paliatívnej starostlivosti?

Od malička som rada pomáhala ľuďom a práve v tejto práci som videla veľký potenciál. Keď som dostala ponuku práce v detskom hospici, neváhala som, lebo ma veľmi zaujala a chcela som ju vyskúšať. Táto práca je pre mňa skôr poslanie alebo dar, ako pomáhať druhým. Veľmi ma baví a napĺňa.

Popri práci v hospici sa zúčastňujem projektu Svetielka nádeje „Daj labku, kamarát“ – canisterapia s liečebnými psíkmi, ktoré chodia potešiť detských pacientov z onkologického oddelenia. Pre mňa je to neopísateľný pocit – vidieť, ako deťom, ktoré podstupujú náročnú liečbu a mnoho bolestivých vyšetrení, môžeme pomôcť aspoň na chvíľu zabudnúť na tieto ťažké chvíle a vyčariť im úsmev na tvári.

Čo ti táto práca dáva a v čom je, naopak, náročná?

Čo mi táto práca dáva? Neskutočne veľa. Uvedomenie, že zdravie a rodina majú tú najväčšiu cenu. Som rada, že môžeme pomáhať deťom a rodinám, ktoré zažívajú tú najväčšiu bolesť. Bolesť zo straty ich dieťaťa. Sme ich oporou v najťažších chvíľach. Ich príbehy sú veľmi silné a sú príkladom odvahy, nádeje a lásky. Príbeh každého dieťaťa a rodiny je pre mňa nezabudnuteľný a vždy zanechá stopu v mojom srdci. Nemyslím, že táto práca je pre každého, človek to musí mať v sebe. Preto ma teší, že môžem byť súčasťou tímu tak skvelých ľudí a môžem sa učiť od tých najlepších. V rámci práce chodíme aj na vzdelávacie kurzy, vďaka čomu sa môžem ďalej zdokonaľovať v oblasti paliatívnej starostlivosti. Absolvovala som aj kurz bazálnej stimulácie, čo bolo pre mňa veľmi prínosné.

Ako vnímaš svoje pôsobenie po ukončení VŠ štúdia?

Po ukončení magisterského stupňa VŠ by som rada pokračovala v práci v Detskom mobilnom hospici Svetielka nádeje a mám záujem aj naďalej rozširovať svoje poznatky a vedomosti v tejto oblasti.