Žiadne produkty v košíku.
Strata dieťaťa je tou najťažšou životnou skúsenosťou, akú môže rodič zažiť. V takejto chvíli sa svet zastaví a cesta vpred sa hľadá len veľmi ťažko. Práve preto je nesmierne dôležité mať okolo seba bezpečné zázemie a ľudí, ktorí tejto bolesti rozumejú bez zbytočných slov.
Svetielko nádeje sprevádza rodiny aj v tomto nesmierne náročnom období. Náš psychosociálny tím vytvára pre rodiny po úmrtí dieťaťa bezpečný priestor na spracovanie emócií, oddych a vzájomné zdieľanie s ľuďmi s podobným osudom.
Stretnutia rodín organizujeme dvakrát ročne v príjemnom prostredí Hotela Bystrá na Táľoch. Aby sme dokázali zachovať maximálne citlivý a individuálny prístup ku každému príbehu, účastníkov rozdeľujeme do dvoch skupín podľa obdobia, ktoré od straty uplynulo – na rodiny 1 až 5 rokov od úmrtia dieťatka a na tie, od ktorých odchodu prešlo 5 až 10 rokov.
Kým v minulosti mali tieto podujatia skôr formu tradičných rozhovorov, sedení a voľného programu, v poslednom období prinášame dôležitú zmenu. Do programu sme začali zapájať aktivity s prvkami arteterapie.
Ukazuje sa, že pre rodiny je to obrovským prínosom. Ľudia tak nemajú pocit, že musia svoje emócie nasilu verbalizovať alebo ich verejne prejavovať. Prostredníctvom tvorivého procesu a vnútorného ticha si každý dokáže svoje pocity vyjadriť sám, vo svojom vlastnom tempe. Tento prístup priniesol aj doteraz najvyššiu účasť – zo 17 prítomných rodín sa do spoločných aktivít zapojilo až 14, pričom veľmi krásnym a milým momentom bolo hlboké zapojenie samotných detí.
Tohtoročné jarné stretnutie nieslo názov „Spomienka, ktorá rastie“. Úvod patril vytvoreniu symbolickej spomienkovej záhrady, kde rodiny na kvety pripevňovali papierové motýliky s menami zosnulých svojich detí.
Práve motýľ má v procese smútenia naprieč rôznymi kultúrami silný transcendentálny význam a prináša hlboký pohľad na odchod blízkeho. Pre rodiny to bol nezabudnuteľný moment, čo jedna z mamičiek vyjadrila slovami: „Nám sa najviac páčila spomienka s motýlikmi. Bolo to silné, ale zároveň pekné.“ Druhá stručne doplnila, že najvzácnejšie pre ňu boli práve „motýliky, spoločný čas s rodinou a spoločenstvo“.
Hlavný program následne pokračoval tvorivým workshopom. Do práce sa zapojili celé rodiny a spoločne dotvárali hlinené črepníky. Účasť bola úplne dobrovoľná a každý mal slobodu vybrať si, či sa zapojí. Súčasťou celého procesu bola aj dôležitá úloha na domov. Rodičia dostali darček v podobe zeminy a semienok rastlín.
Je na slobodnom rozhodnutí každej rodiny, ako s ním naloží. Niekto si črepník naplní, zasadí semienka a nechá v ňom rásť nový život. Iný si ho môže nechať prázdny. V spomienkových terapiách sa totiž prázdna nádoba využíva ako takzvaný „kvetináč smútku“, do ktorého človek symbolicky odkladá svoju bolesť. Zostáva prázdny, no časom a postupným spracovávaním straty sa zapĺňa.
Najväčší význam týchto dní spočíva v možnosti na chvíľu sa zastaviť a nadviazať putá s tými, ktorí kráčajú po rovnakej ceste. Možnosť zažiť svoje smútenie v prostredí, kde vás nikto nesúdi a kde všetci prítomní prežívajú niečo podobné, dodáva rodinám obrovskú vnútornú silu. Rodičia na tieto zmeny reagujú nesmierne pozitívne, oceňujú tvorivý prístup a sami vyjadrujú túžbu stretávať sa takto pravidelne.
Smútenie nie je proces, ktorý má jasný koniec, no spoločné stretnutia ukazujú, že v ňom človek nemusí zostávať opustený. Už teraz sa preto veľmi tešíme na naše ďalšie spoločné stretnutie, ktoré sa uskutoční opäť v máji.
Zdieľajte tento článok
